25 | 03 | 14
Rubikon
Prečo sa vzdať odmeňovacích systémov
Prečo sa
vzdať odmeňovacích systémov v nízkoprahových službách
Vyhráva vždy
ten, kto „nezlobí“ a vytrvalo prijíma úplatky za svoje dobré správanie?
Charakterizuje
ho verejne prístupný zoznam úspešných a porazených. Môže ho dopĺňať verejne
prístupný a vopred určený oznam odmeňovaných činností a aktivít, za ktoré je
možné získať vopred určený počet výmenných jednotiek. Výmennými jednotkami môžu
byť pečiatky, smajlíky, symbolické peniaze, „puntíky“, čísla, či slniečka.
Väčšinou sa
využíva pri práci s malými deťmi a mám pocit, že oveľa častejšie v sociálne
vylúčených komunitách ako nástroj pochvaly a ocenenia. Má deti stimulovať k
dodržiavaniu pravidiel a slušnému správaniu. Má ich aktivizovať, pretože za
určitý počet dosiahnutých výmenných jednotiek môže prísť vopred určená odmena:
nejaký zážitok alebo nejaká vec, o ktorej sa dá predpokladať, že by dieťa
potešila. Čo všetko môže byť odmenou, vyplýva väčšinou z charakteru a možností
zariadenia: v režimových zariadeniach to býva najčastejšie voľnejší pohyb a
priepustka, v iných zariadeniach to môžu byť poukážky na nákup nejakej veci do
určitej finančnej hodnoty či dokonca prístup k ďalším voľnočasovým alebo
fakultatívnym aktivitám.
Jeho
variácie a pomenovania sa môžu líšiť, princíp je však vždy rovnaký: jedni
odmeňujú, tí druhí sú odmeňovaní. Niekde sa to volá prospech, inde pravidlá
udeľovania pochvál a pokarhaní, ale môže to byť interpretované aj ako súťaž
alebo hra. V nízkoprahových službách som sa najčastejšie stretol s pomenovaním
„motivačný program“ alebo „motivačný systém“. Keďže v nasledujúcom článku budem
polemizovať s tým, k čomu a či vôbec takýto systém motivuje, budem ho nazývať
jednoducho systém odmeňovací.
Tým, že sa
odmeňovací systém zameriava na správanie, vracia sa ku klasickej behaviorálnej
a kognitívnej paradigme v psychológii, že k vyliečeniu poruchy nevedie zmena v
myslení, ale zmena v správaní. Podľa tejto paradigmy sú odmeňované deti akési
„pokazené“ izolované procesory informácií, ktoré nie sú schopné konštruktívnych
aktivít, porozumieť svetu alebo sebe samému a preto musí prísť systém, ktorý
ich bude cvičiť, trénovať, drezúrovať a rekvalifikovať odmeňovaním určitého
typu správania.
Odmeňovací
systém sa podobne ako pôvodná kognitívna ontológia v psychológii opiera o ideu
riadenia sa pravidlami. Odmeny majú zabezpečiť uniformné a usporiadané
správanie. Tak ako montážna linka produkuje autá, tak aj odmeňovací systém má
produkovať poslušné deti, ktoré plnia normy a správajú sa autorite želaným
spôsobom. Ako však upozornili Rom Harré a Grant R. Gillet (2001), vývoj a
výskum v psychológii ukázal, že v mentálnom svete ľudí neexistujú nejaké
kauzálne vzťahy a zákonité pravidelnosti akcie a reakcie, s ktorými možno
manipulovať. Ani správanie detí nie je otázkou regulácie alebo kultivácie,
pretože deti nie sú nejaké naprogramovateľné stroje.
Pavel
Kopřiva, Jana Nováčková et al. (2012) výstižne poukázali na to, ako si
odmeňovací systém nedokáže poradiť s tým, ako deti môžu takýto systém a jeho
znaky interpretovať a že deti aktívne štruktúrujú všetky nové konkrétne
informácie a prideľujú im konkrétny význam. Odmeňované deti sa postupom času
stávajú zberateľmi odmien a ochota správať sa želaným spôsobom sa rozplynie v
prípade neprítomnosti odmeny: ak nie je prítomná autorita, ktorá by odmeňovala,
nie je ani odmena a teda nie je dôvod správať sa autorite želaným spôsobom.
Odmeny teda nielenže nemotivujú k dobrému správaniu, ale naopak, motiváciu k
dobrému správaniu znižujú.
Ak raz dáme
dieťaťu čokoládu za to, že po sebe upratalo, tak bude po sebe upratovať oveľa
menej, ako keby sme nedali nič. Nebude po sebe upratovať „len tak“ alebo bude
po sebe upratovať len vtedy, keď bude chcieť čokoládu a len toľko, aby tú
čokoládu dostalo.
Odmeňovací
systém teda vôbec nie je o motivácii. Povedzme, že je to disciplinárny systém,
v ktorom má disciplínu zabezpečiť rozvrh, ktorý predpisuje a riadi pohyby,
určuje činnosti, napravuje a utvára dieťa ako subjekt - poslušné indivíduum
podrobené návykom, pravidlám, poriadkom a autorite. Telo dieťaťa tu vstupuje do
mašinérie moci, v ktorej sa jeho telo stáva poslušné a vycvičené, pretože ako
si všimol Michel Focault (2000, s. 139-140), „disciplína zvyšuje telesné sily
(v zmysle ekonomickej užitočnosti) a zmenšuje ich (v zmysle politickej
poslušnosti).“
Dieťa
podriadené disciplíne nielenže má robiť, čo sa od neho chce, ale má aj želaným
spôsobom pôsobiť. Ak dieťa bude robiť nejakú požadovanú činnosť požadovanými
technikami, požadovanou rýchlosťou a s požadovanou účinnosťou, tak dostane
čokoládu. Ak dieťa nebude robiť nejakú požadovanú činnosť alebo ju nebude robiť
požadovanými technikami, požadovanou rýchlosťou alebo s požadovanou účinnosťou,
tak nedostane nič.
Odmeňovací
systém je preto vo svojej podstate len variáciou penálneho systému, pretože
nielenže neodmeňuje, ale v skutočnosti trestá: vzťahy vo svojom vnútri aj vo
svojej najjemnejšej podobe reguluje tým, že odníma odmenu. Na jednej strane
počíta plusy a na druhej strane vyčíta mínusy. Kým odmenených chváli, tých
neúspešných obviňuje, že nie sú dostatočne „hodní“ alebo „motivovaní“. Hoci
jedným z jeho predpokladov je, že na jeho konci budú nejakí víťazi, ktorí budú
odmenení, patria k nemu aj porazení, ktorí odmenení nebudú, pričom je možné, že
niektorým z nich sa to nepodarí nikdy.
Deti sa v
takomto systéme ľahko môžu cítiť ohrozené vo vlastnej sebaúcte. Najmä tie,
ktoré v ňom prepadávajú. Nielenže sú vo svojej podstate zlé, bez odmien by
nerobili nič a aby boli dobré, tak musia byť pod stálou kontrolou. Ich
sebahodnotenie je podriadené sile a výkonu a závislé na druhých ľuďoch,
predovšetkým na ich odmenách. Svoje potreby deti podriaďujú disciplíne. Možnosť
voľby v odmeňovacom systéme v zásade neexistuje: deti nekonajú v súlade s tým,
ako sa cítia, ale podľa toho, za čo dostanú alebo nedostanú odmenu. A odmenu
buď majú alebo nemajú. Voľba správania potom nie je v ich moci, ale v moci
odmeňovacieho systému.
Odmeňovací
systém tak naplňuje všetky znaky uzavretého systému, o ktorom písala Virginia
Satir (2006): dáva dieťaťu najavo, že je tu vždy nejaký dospelý, ktorý vie, čo
je preňho najlepšie a že je len jedna správna cesta a tu pozná ten, kto je
najmocnejší. Komunikácia sa v rámci takéhoto systému značne ohraničuje a stáva
sa v jazyku Satir (2006) komunikačnou pascou. Je nejasná a nepriama. Nehýbe sa
tu nič, len počítadlo a tabuľky. Každý dialóg nevyhnutne vedie k tomu, či bude
alebo nebude odmena. Komunikačné modely na strane odmeňejúcich sú „vinič“,
ktorý hovorí, že on je pánom situácie a „počítač“, ktorý robí zoznamy a
kalkuluje. Odmeňovaní komunikujú v modeloch submisívneho „uzmierovača“ a naoko
subverzívneho „rušiča“: sú tu len preto, aby sa odmeňujúci cítil šťastný (bez
neho by totiž boli mŕtvi) alebo sa snažia ignorovať stres vyplývajúci z
možnosti neposkytnutia odmeny a z toho vyplývajúceho strachu z vlastnej
nedostatočnosti tak, že sa tvária, akoby im na odmene nezáležalo.
Kopřiva et
al. (2012) upozorňujú aj na ďalšie následky, ktoré odmeňovací systém prináša.
Po prvé, odmeny znižujú hodnotu správania, za ktoré dieťa dostalo odmenu:
odmena je signál, že odmenené správanie samo o sebe nemá hodnotu a je potrebné
zaň ponúkať úplatok. Po druhé, odmeny znižujú potenciálny pôvodný záujem o
činnosti, aktivity alebo správanie: deti sa začnú sústrediť na to, po čom túži
ten, kto odmeňuje a nie na vlastné riešenia. Po tretie, odmeny sú formou
manipulácie dospelých voči deťom a deti môžu dospelým túto manipuláciu vrátiť
späť: keď ich o niečo požiadajú, tak sa opýtajú, čo za to dostanú. A napokon,
odmeny rozvíjajú úplatkársku morálku, pretože dieťa si môže vytvoriť návyk, že
si druhých ľudí môže kúpiť odmenami.
Odmeňovací
systém triedi a diagnostikuje správanie detí bez toho, že by s nimi komunikoval
o ich prežívaní. Pritom, ako upozorňuje Violet Ouklander (2010), je dôležité
všímať si nie to, ako sa deti správajú, ale čo prežívajú, ako sa cítia a čo,
resp. aké pocity chcú svojim správaním vyjadriť. Pretože otvárať dvere
možnostiam zmeny je možné len vtedy, ak si dieťa uvedomí a prijme to, čo cíti v
konkrétnej situácii.
Ak sa dieťa
nahnevá a jeho frustrácia vyústi v deštruktívny neporiadok, tak mu čokoládu asi
nedáme. Dieťa sa potom naučí, že hnev je zlý a nebezpečný prejav, ktorý
ohrozuje dosiahnutie odmeny a nabudúce ho radšej potlačí. Jednoducho bude
klamať a bude sa tváriť, že sa nehnevá, že je „v pohode“ a to, na čo chcelo
svojim správaním upozorniť, môže zostať už navždy bez komentára. Hnev je však
prirodzený stav núdzovej situácie. A ako každý iný cit, mal by sa prejaviť
nielen vtedy, kedy by mohol existovať jeho oprávnený nárok, ale proste vtedy,
kedy existuje. Už len kvôli tomu, že dieťa, ktoré sa hnevá, môže volať o pomoc.
Odmena totiž
nikdy nie je prirodzeným dôsledkom nejakého správania. Ak si dieťa po sebe
uprace, čokoláda nie je prirodzeným dôsledkom poriadku. Ak dieťa upratuje pravidelne,
nie je prirodzeným dôsledkom poukážka na nákup bonboniéry. Ak sa dieťa veľmi a
často hnevá a robí neporiadok, tak prirodzeným dôsledkom nie je nedostatok
čokolády. Tak ako nemôžeme vystavovať za prežívanie vysvedčenie s nejakou
škálou od „výborné, resp. veľmi oprávnené“ po „nedostatočné, resp. veľmi
neoprávnené“, nedokážeme ani postihnúť variabilitu a potenciál želaného alebo
neželaného správania nejakou odmeňovacou schémou.
Jozef
Vycpálek Diakonie ČCE
- Středisko Vsetín, NZDM Rubikon
Použitá a
odporúčaná liteatúra:
Focault, M.
(2000). Dozerať a trestať. Bratislava : Kalligram. 310 s. ISBN 80-7149-329-5 Harré, R. -
Gillet, G. R. (2001). Diskurz a myseľ. Bratislava : Iris. 213 s. ISBN
80-89018-08-4 Kopřiva, P.
et al. (2012). Respektovat a být respektován. Chvalčov : Spirála. 288 s. 3.
vyd. ISBN 978-80-904030-0-0 Ouklander,
V. (2010). Třinácté komnaty dětské duše. Dobříš : Drvoštěp. 264 s. Dotlač 1.
vyd. ISBN 80-903306-0-6 Satir, V.
(2006). Kniha o rodině. Úvod do psychologie vztahů. Praha : Práh. 360 s. 2.
vyd. ISBN 80-7252-150-0
|