.adresář služeb

25 | 03 | 14

Rubikon

Prečo sa vzdať odmeňovacích systémov

Prečo sa vzdať odmeňovacích systémov v nízkoprahových službách

Vyhráva vždy ten, kto „nezlobí“ a vytrvalo prijíma úplatky za svoje dobré správanie?

Charakterizuje ho verejne prístupný zoznam úspešných a porazených. Môže ho dopĺňať verejne prístupný a vopred určený oznam odmeňovaných činností a aktivít, za ktoré je možné získať vopred určený počet výmenných jednotiek. Výmennými jednotkami môžu byť pečiatky, smajlíky, symbolické peniaze, „puntíky“, čísla, či slniečka.

Väčšinou sa využíva pri práci s malými deťmi a mám pocit, že oveľa častejšie v sociálne vylúčených komunitách ako nástroj pochvaly a ocenenia. Má deti stimulovať k dodržiavaniu pravidiel a slušnému správaniu. Má ich aktivizovať, pretože za určitý počet dosiahnutých výmenných jednotiek môže prísť vopred určená odmena: nejaký zážitok alebo nejaká vec, o ktorej sa dá predpokladať, že by dieťa potešila. Čo všetko môže byť odmenou, vyplýva väčšinou z charakteru a možností zariadenia: v režimových zariadeniach to býva najčastejšie voľnejší pohyb a priepustka, v iných zariadeniach to môžu byť poukážky na nákup nejakej veci do určitej finančnej hodnoty či dokonca prístup k ďalším voľnočasovým alebo fakultatívnym aktivitám.

Jeho variácie a pomenovania sa môžu líšiť, princíp je však vždy rovnaký: jedni odmeňujú, tí druhí sú odmeňovaní. Niekde sa to volá prospech, inde pravidlá udeľovania pochvál a pokarhaní, ale môže to byť interpretované aj ako súťaž alebo hra. V nízkoprahových službách som sa najčastejšie stretol s pomenovaním „motivačný program“ alebo „motivačný systém“. Keďže v nasledujúcom článku budem polemizovať s tým, k čomu a či vôbec takýto systém motivuje, budem ho nazývať jednoducho systém odmeňovací.

Tým, že sa odmeňovací systém zameriava na správanie, vracia sa ku klasickej behaviorálnej a kognitívnej paradigme v psychológii, že k vyliečeniu poruchy nevedie zmena v myslení, ale zmena v správaní. Podľa tejto paradigmy sú odmeňované deti akési „pokazené“ izolované procesory informácií, ktoré nie sú schopné konštruktívnych aktivít, porozumieť svetu alebo sebe samému a preto musí prísť systém, ktorý ich bude cvičiť, trénovať, drezúrovať a rekvalifikovať odmeňovaním určitého typu správania.

Odmeňovací systém sa podobne ako pôvodná kognitívna ontológia v psychológii opiera o ideu riadenia sa pravidlami. Odmeny majú zabezpečiť uniformné a usporiadané správanie. Tak ako montážna linka produkuje autá, tak aj odmeňovací systém má produkovať poslušné deti, ktoré plnia normy a správajú sa autorite želaným spôsobom. Ako však upozornili Rom Harré a Grant R. Gillet (2001), vývoj a výskum v psychológii ukázal, že v mentálnom svete ľudí neexistujú nejaké kauzálne vzťahy a zákonité pravidelnosti akcie a reakcie, s ktorými možno manipulovať. Ani správanie detí nie je otázkou regulácie alebo kultivácie, pretože deti nie sú nejaké naprogramovateľné stroje.

Pavel Kopřiva, Jana Nováčková et al. (2012) výstižne poukázali na to, ako si odmeňovací systém nedokáže poradiť s tým, ako deti môžu takýto systém a jeho znaky interpretovať a že deti aktívne štruktúrujú všetky nové konkrétne informácie a prideľujú im konkrétny význam. Odmeňované deti sa postupom času stávajú zberateľmi odmien a ochota správať sa želaným spôsobom sa rozplynie v prípade neprítomnosti odmeny: ak nie je prítomná autorita, ktorá by odmeňovala, nie je ani odmena a teda nie je dôvod správať sa autorite želaným spôsobom. Odmeny teda nielenže nemotivujú k dobrému správaniu, ale naopak, motiváciu k dobrému správaniu znižujú.

Ak raz dáme dieťaťu čokoládu za to, že po sebe upratalo, tak bude po sebe upratovať oveľa menej, ako keby sme nedali nič. Nebude po sebe upratovať „len tak“ alebo bude po sebe upratovať len vtedy, keď bude chcieť čokoládu a len toľko, aby tú čokoládu dostalo.

Odmeňovací systém teda vôbec nie je o motivácii. Povedzme, že je to disciplinárny systém, v ktorom má disciplínu zabezpečiť rozvrh, ktorý predpisuje a riadi pohyby, určuje činnosti, napravuje a utvára dieťa ako subjekt - poslušné indivíduum podrobené návykom, pravidlám, poriadkom a autorite. Telo dieťaťa tu vstupuje do mašinérie moci, v ktorej sa jeho telo stáva poslušné a vycvičené, pretože ako si všimol Michel Focault (2000, s. 139-140), „disciplína zvyšuje telesné sily (v zmysle ekonomickej užitočnosti) a zmenšuje ich (v zmysle politickej poslušnosti).“

Dieťa podriadené disciplíne nielenže má robiť, čo sa od neho chce, ale má aj želaným spôsobom pôsobiť. Ak dieťa bude robiť nejakú požadovanú činnosť požadovanými technikami, požadovanou rýchlosťou a s požadovanou účinnosťou, tak dostane čokoládu. Ak dieťa nebude robiť nejakú požadovanú činnosť alebo ju nebude robiť požadovanými technikami, požadovanou rýchlosťou alebo s požadovanou účinnosťou, tak nedostane nič.

Odmeňovací systém je preto vo svojej podstate len variáciou penálneho systému, pretože nielenže neodmeňuje, ale v skutočnosti trestá: vzťahy vo svojom vnútri aj vo svojej najjemnejšej podobe reguluje tým, že odníma odmenu. Na jednej strane počíta plusy a na druhej strane vyčíta mínusy. Kým odmenených chváli, tých neúspešných obviňuje, že nie sú dostatočne „hodní“ alebo „motivovaní“. Hoci jedným z jeho predpokladov je, že na jeho konci budú nejakí víťazi, ktorí budú odmenení, patria k nemu aj porazení, ktorí odmenení nebudú, pričom je možné, že niektorým z nich sa to nepodarí nikdy.

Deti sa v takomto systéme ľahko môžu cítiť ohrozené vo vlastnej sebaúcte. Najmä tie, ktoré v ňom prepadávajú. Nielenže sú vo svojej podstate zlé, bez odmien by nerobili nič a aby boli dobré, tak musia byť pod stálou kontrolou. Ich sebahodnotenie je podriadené sile a výkonu a závislé na druhých ľuďoch, predovšetkým na ich odmenách. Svoje potreby deti podriaďujú disciplíne. Možnosť voľby v odmeňovacom systéme v zásade neexistuje: deti nekonajú v súlade s tým, ako sa cítia, ale podľa toho, za čo dostanú alebo nedostanú odmenu. A odmenu buď majú alebo nemajú. Voľba správania potom nie je v ich moci, ale v moci odmeňovacieho systému.

Odmeňovací systém tak naplňuje všetky znaky uzavretého systému, o ktorom písala Virginia Satir (2006): dáva dieťaťu najavo, že je tu vždy nejaký dospelý, ktorý vie, čo je preňho najlepšie a že je len jedna správna cesta a tu pozná ten, kto je najmocnejší. Komunikácia sa v rámci takéhoto systému značne ohraničuje a stáva sa v jazyku Satir (2006) komunikačnou pascou. Je nejasná a nepriama. Nehýbe sa tu nič, len počítadlo a tabuľky. Každý dialóg nevyhnutne vedie k tomu, či bude alebo nebude odmena. Komunikačné modely na strane odmeňejúcich sú „vinič“, ktorý hovorí, že on je pánom situácie a „počítač“, ktorý robí zoznamy a kalkuluje. Odmeňovaní komunikujú v modeloch submisívneho „uzmierovača“ a naoko subverzívneho „rušiča“: sú tu len preto, aby sa odmeňujúci cítil šťastný (bez neho by totiž boli mŕtvi) alebo sa snažia ignorovať stres vyplývajúci z možnosti neposkytnutia odmeny a z toho vyplývajúceho strachu z vlastnej nedostatočnosti tak, že sa tvária, akoby im na odmene nezáležalo.

Kopřiva et al. (2012) upozorňujú aj na ďalšie následky, ktoré odmeňovací systém prináša. Po prvé, odmeny znižujú hodnotu správania, za ktoré dieťa dostalo odmenu: odmena je signál, že odmenené správanie samo o sebe nemá hodnotu a je potrebné zaň ponúkať úplatok. Po druhé, odmeny znižujú potenciálny pôvodný záujem o činnosti, aktivity alebo správanie: deti sa začnú sústrediť na to, po čom túži ten, kto odmeňuje a nie na vlastné riešenia. Po tretie, odmeny sú formou manipulácie dospelých voči deťom a deti môžu dospelým túto manipuláciu vrátiť späť: keď ich o niečo požiadajú, tak sa opýtajú, čo za to dostanú. A napokon, odmeny rozvíjajú úplatkársku morálku, pretože dieťa si môže vytvoriť návyk, že si druhých ľudí môže kúpiť odmenami.

Odmeňovací systém triedi a diagnostikuje správanie detí bez toho, že by s nimi komunikoval o ich prežívaní. Pritom, ako upozorňuje Violet Ouklander (2010), je dôležité všímať si nie to, ako sa deti správajú, ale čo prežívajú, ako sa cítia a čo, resp. aké pocity chcú svojim správaním vyjadriť. Pretože otvárať dvere možnostiam zmeny je možné len vtedy, ak si dieťa uvedomí a prijme to, čo cíti v konkrétnej situácii.

Ak sa dieťa nahnevá a jeho frustrácia vyústi v deštruktívny neporiadok, tak mu čokoládu asi nedáme. Dieťa sa potom naučí, že hnev je zlý a nebezpečný prejav, ktorý ohrozuje dosiahnutie odmeny a nabudúce ho radšej potlačí. Jednoducho bude klamať a bude sa tváriť, že sa nehnevá, že je „v pohode“ a to, na čo chcelo svojim správaním upozorniť, môže zostať už navždy bez komentára. Hnev je však prirodzený stav núdzovej situácie. A ako každý iný cit, mal by sa prejaviť nielen vtedy, kedy by mohol existovať jeho oprávnený nárok, ale proste vtedy, kedy existuje. Už len kvôli tomu, že dieťa, ktoré sa hnevá, môže volať o pomoc.

Odmena totiž nikdy nie je prirodzeným dôsledkom nejakého správania. Ak si dieťa po sebe uprace, čokoláda nie je prirodzeným dôsledkom poriadku. Ak dieťa upratuje pravidelne, nie je prirodzeným dôsledkom poukážka na nákup bonboniéry. Ak sa dieťa veľmi a často hnevá a robí neporiadok, tak prirodzeným dôsledkom nie je nedostatok čokolády. Tak ako nemôžeme vystavovať za prežívanie vysvedčenie s nejakou škálou od „výborné, resp. veľmi oprávnené“ po „nedostatočné, resp. veľmi neoprávnené“, nedokážeme ani postihnúť variabilitu a potenciál želaného alebo neželaného správania nejakou odmeňovacou schémou.

Použitá a odporúčaná liteatúra: